ZBLÍZKA

Michaela Rózsa Růžičková: Mám rada ťažké výzvy

Keď sa narodíte do rodiny, v ktorej otec pracuje ako ozvučovateľ v televízii, a je majiteľom dabingového, nahrávacieho a hudobného štúdia, a kde je mama speváčkou, tak je o vašom osude de facto rozhodnuté. Michaele Rózsa Růžičkovej bola hudba skrátka súdená. Najskôr snívala o profesii opernej speváčky, no ešte predtým vyštudovala dirigovanie, do ktorého sa zamilovala, a napokon jej prišiel do cesty aj film. Pre podcast ZBLÍZKA porozprávala o tom, ako sa jej to celé stalo a o čom sníva napriek tomu, že sa jej už podarilo pracovať s celou plejádou hudobných a filmových osobností. 

Tereza Nvotová: Celý život sa usilujem o slobodu

Narodiť sa do rodiny režiséra a herečky znamená sledovať od najútlejšieho detstva celú škálu farebných emócií a príbehov. Buď si to zamilujete, alebo sa rozhodnete pre niečo vlastné. Tereze Nvotovej, dcére Juraja Nvotu a Anny Šiškovej, sa podarilo skĺbiť obe tieto možnosti do jednej. Tvorivé prostredie bolo vždy vzduchom, ktorý dýchala, no ona si v tejto umeleckej galaxii vytvorila svoj vlastný priestor, ktorý postupne transformovala najskôr do hereckých postáv, ktoré stvárňovala, a neskôr aj do vlastných filmov. Zvedavá, tvrdohlavá a slobodná. Presne taká je. Zoznámte sa s príbehom režisérky (a príležitostnej herečky) Terezy Nvotovej, ktorá nám v podcaste ZBLÍZKA porozprávala o svojom osudovom nepočúvnutí dobre mienenej rady, o rozdieloch medzi americkou a slovenskou filmovou tvorbou, ale aj o jej dlhoočakávanom filme Svetlonoc.

Michal Novinski: Chcel by som, aby bola práca čo najviac hrou

História je dôkazom toho, že veľké talenty boli väčšinou počas svojich životov nepochopené, a obdiv k ich dielam prišiel až po funuse. No existujú aj svetlé výnimky. Jednou z nich je aj náš hudobný skladateľ, autor hudby k desiatkam divadelných hier, filmov a televíznych inscenácií (na Slovensku aj v zahraničí). Chvíľu síce hrozilo, že si jeho hudobné cítenie nikto nevšimne a skončí pri niečom inom... Koniec koncov, ani on sám hudbu dlho nevnímal ako niečo, čo by ho malo živiť a bolo jeho celoživotnou vášňou. Našťastie, jeho výnimočný cit pre hudbu si všimli iní ľudia, ktorí ho posunuli k množstvu zaujímavých projektov. Pre podcast ZBLÍZKA Michal porozprával o výnimočných stretnutiach s výnimočnými ľuďmi, ale aj o tom, akú dôležitú úlohu zohrala v jeho kariére rodina.

Dalibor Vašica: Vo filmovom prostredí sa cítim ako ryba vo vode

Život je plný nepredvídateľných stretnutí a náhod, ktoré rozhodujú o tom, ktorým smerom sa vyberieme. Svoje o tom vie aj Dalibor Vašica, ktorý má pod palcom väčšinu veľkých zahraničných filmových produkcií na Slovensku. Po Vysokej lesníckej škole sa vybral do divadelných dielní, kde mal na starosti výrobu divadelných dekorácií. Osudové bolo však najmä jeho stretnutie s filmovým architektom Tomášom Berkom, s ktorým začal pracovať na stavbách veľkých zahraničných filmov v Budapešti. Keď prišla príležitosť zabezpečiť servisné služby pre zahraničnú produkciu na Slovensku, Dalibor si povedal, že to vyskúša. Odvtedy sa vďaka jeho službám na Slovensku nakrúcali filmy a seriály ako World Without End, Červená volavka, Dracula, Van Helsing či Jack Ryan. So servisným producentom pre zahraničné produkcie sme sa pre podcast ZBLÍZKA porozprávali, ako vnímajú Slovensko filmári z Hollywoodu, ale aj o tom, čo nám chýba k tomu, aby sa tu mohlo nakrúcať ešte viac.

František Lipták: Niekedy, keď mapujem lokalitu, kde sa má film odohrávať, v hlave mi beží ďalší film

Tak ako mnohí, aj on celý život čerpá z pocitov a zážitkov, ktoré sa naňho nalepili počas detstva. Už vtedy si pod chvíľou stále niečo kreslil. Až jeho učiteľ na ŠUP-ke ho však posunul k tomu, čo ho začalo fascinovať, k scénografii, ktorú vyštudoval ako jeden z posledných žiakov Ladislava Vychodila. Pokiaľ ide o jeho práce na filmoch, tam zohral zásadnú úlohu Martin Šulík. Ten ho nahovoril, aby s ním pracoval najskôr na filme Neha a neskôr aj na ďalších jeho filmoch. Nahliadnite s nami do sveta a myšlienok oceňovaného filmového a divadelného scénografa a maliara, ktorého práca je známa a oceňovaná nielen na Slovensku, ale aj v Čechách či v Poľsku. Pre podcast ZBLÍZKA porozprával o svojich začiatkoch vo filme, o animáku Lajka, za ktorý získal druhú sošku Českého leva, a napríklad aj o spolupráci s Agnieszkou Holland.

Martin Kollár: Niekedy človek prejde celý svet, aby zistil, že ten najlepší príbeh má doma pod nosom

To, že jeho osudom budú obrázky, tušil už preto, že bolo preňho omnoho jednoduchšie vyjadrovať sa cez obrazy než cez text. Na VŠVU ho však nezobrali pre údajný nedostatok talentu. Následne sa bez akejkoľvek predchádzajúcej skúsenosti s kamerou prihlásil na štúdium v Ateliéri kameramanskej tvorby a fotografie na FTF VŠMU v Bratislave. Tam našiel okrem iného najmä filmárske priateľstvá, ktorých výsledkom sú filmy, ktoré vznikali a vznikajú dodnes. Nikdy nebol len kameramanom, lebo fotografia bola neodmysliteľnou súčasťou jeho DNA. Nevšedný spôsob, akým zachytával to, čo videl, zaujal ľudí aj ďaleko za hranicami Slovenska. A keď mal dosť fotografickej samoty, tak sa vždy vrhol do filmárčiny. Najskôr z pozície kameramana, neskôr aj ako režisér. Fotograf, kameraman a režisér Martin Kollár porozprával pre podcast ZBLÍZKA o tom, aké je to filmovať vlastného brata, či nakrúcať film, ktorý nemá hrdinu.

Ctibora Lenko Bley: Prvá zahraničná produkcia bola pre mňa krst ohňom

Nikdy nepatrila k tým, ktorí by mali svoju kariéru naplánovanú krok po kroku. Práve naopak. Robila vždy to, čo ju napĺňalo a keď ju to prestalo baviť, tak odišla hoc aj na druhý koniec sveta, aby načerpala novú radosť zo života. Keď jej jedného dňa zavolal kamarát, že hľadajú do produkčnej spoločnosti niekoho, kto by sa venoval filmovej produkcii, netušila, čo táto práca obnáša. Napriek tomu si vybrali práve ju. Musela sa naučiť všetko od úplnej piky a tento svet ju pohltil natoľko, že sa postupne vypracovala až na vedúcu výroby, s ktorou radi pracujú domáci aj zahraniční tvorcovia. Podcast Zblízka vám ponúka príbeh Ctibory Lenko Bley, ktorá nepozná slovné spojenie „nedá sa“. Okrem počasia sa dá podľa nej ovplyvniť takmer všetko.

Ivan Ostrochovský: Filmy nerobím kvôli oceneniam, ale preto, že ma to baví

Jeho meno sa spája v posledných mesiacoch s dvomi úspešnými filmami. S oceňovanými Služobníkmi a následne s filmom Cenzorka, ktorý od svojej slávnostnej premiéry v Benátkach žne úspechy na festivaloch po celom svete.
Žiadne ocenenie mu síce život nezmenilo, no inšpiruje ľudí, s ktorými ako režisér alebo producent na filmoch pracuje. A ako vraví, dáva to tiež človeku pocit, že svoju prácu robí správne.
Pre podcast ZBLÍZKA porozprával Ivan Ostrochovský o tom, čo robil predtým, než sa dostal k filmu, o tom, čo ho rozplakalo v ukrajinských väzniciach, aj o svojich nových projektoch.

Martin Smatana: Mám rád filmy, ktoré dokážu o náročných témach hovoriť jednoducho

Jeho absolventský film Šarkan otvoril prostredníctvom vzťahu medzi malým chlapcom a jeho dedkom otázku smrti. Ukázalo sa, že aj zdanlivo ťažká téma sa dá poňať s ľahkosťou, ktorú oceňujú nielen deti, ale aj odborníci z brandže po celom svete. Šarkan získal viac než 60 medzinárodných cien (vrátane národnej ceny Slnko v sieti), dostal sa aj do semifinále študentských Oscarov a ako prvú slovenskú snímku ho zaradili do filmotéky MoMA v New Yorku.
O trpezlivosti, prebdených nociach, ale aj o pripravovanom filme Ahoj leto sa s Martinom Smatanom zhovárala Andrea Gažová.

Antónia Lišková: Do Talianska som priniesla kúsok Slovenska a na Slovensko kúsok exotiky

Nikdy nesnívala o kariére vo filme, no vďaka náhode sa ocitla v správnom čase na správnom mieste a stala sa z nej herečka, ktorej meno dnes pozná celé Taliansko. V slovenských filmoch sa začala objavovať až v posledných rokoch, kedy prijala niekoľko ponúk na projekty od filmovej producentky Adriany Kronerovej. Čoskoro ju uvidíme v pokračovaní slovenskej komédie Šťastný nový rok 2: Dobro došli, a budúci rok by sa mal dostať do kín film Terezín, kde si prvýkrát vyskúšala aj prácu za kamerou. V podcaste ZBLÍZKA sme sa s Antóniou Liškovou rozprávali o práci, živote v Taliansku a jej snoch.

Lucia Kašová: Práca dokumentaristky ma naučila pozerať sa na veci inými očami

Dlho nevedela, čo by malo byť jej životným poslaním. Odmalička bola zvedavá, a tak si vyskúšala štúdium divadelného manažmentu aj modeling, či túlanie sa po svete spojené s rôznymi príležitostnými prácami. Napokon sa rozhodla pre dokumentárny film, v ktorom zúročuje všetko, čo prežila a videla. A zvedavosť a skúmanie jej hraníc a prejavov - spolu so slobodou - sa stali ústredným motívom filmov, ktoré režíruje. To platí aj o jej poslednom filme The Sailor, ktorý získal pred pár mesiacmi hlavnú cenu v kategórii celovečerný dokumentárny film na americkom festivale Flickers Rhode Island. Aktuálne už pracuje na vývoji ďalších dvoch projektov. S Luciou Kašovou sme sa však rozprávali nielen o nich, ale aj o ďalších zaujímavých aspektoch života dokumentaristu.

Zuzana Gindl-Tatárová: Film sa stal pre mňa alfou aj omegou

Vo svete filmu sa pohybuje vyše 40 rokov. Pôvodne chcela pokračovať vo vychodených lekárskych šľapajách svojich rodičov, no osud to zariadil inak. Opantaná emóciami z filmového plátna v kine, kde strávila veľkú časť svoju svojho detstva, sa rozhodla pre štúdium na katedre filmovej a televíznej scenáristiky a dramaturgie na pražskej FAMU. Po štúdiách sa jej podarilo presadiť v Štúdiu hraných filmov na Kolibe a začala písať aj pre televíziu a rozhlas v Bratislave. Ako dramaturgička sa podieľala napríklad aj na filmoch Kára plná bolesti Stanislava Párnického, Sedím na konári a je mi dobre Juraja Jakubiska či Neha Martina Šulíka. Nikdy sa nevzdala svojich názorov a neuspokojila sa s priemerom. Ani ako prezidentka Slovenskej filmovej a televíznej akadémie, ktorá v roku 2004 založila národnú filmovú cenu Slnko v sieti. Ani ako zástupkyňa Slovenska v rade kinematografického fondu Eurimages na podporu filmových koprodukcií, či ako predsedníčka Rady Audiovizuálneho fondu. Nahliadnite s nami do života a myšlienok dramaturgičky, scenáristky a pedagogičky, ktorá má na konte prestížne medzinárodné ocenenie Teaching Award, Zuzany Gindl-Tatárovej.