ZBLÍZKA

Natália Germáni: Postavy, ktoré hrám, si nosím domov

Na Slovensko prišla len na pár dní kvôli premiére rozprávky Princezná zakliata v čase 2. V posledných rokoch pendluje medzi New Yorkom, Čechami a Slovenskom, nakoľko s oboma stranami oceánu ju viažu silné rodinné väzby. A hoci je rozhodnutá pokúsiť sa o hereckú kariéru aj v Spojených štátoch, momentálne je hviezdou predovšetkým u nás, kde najmä v posledných rokoch dostáva jednu zaujímavú ponuku za druhou. Aktuálne po dlhšom čase nepracuje na žiadnom filmovom projekte, ale nerúca sa z toho. Práve naopak. Naplno si užíva tento vzácny čas a trávi ho naplno so svojou rodinou.
Cesta za hereckou kariérou Natálie Germáni, rodáčky z Nitry, nebola vôbec priamočiara. Dokonca by sa dalo povedať, že herečkou sa stala úplnou náhodou. Od športového aerobiku, cez súťaž miss a modelingovú karéru v zahraničí sa dostala až k práci na seriále, kde sa jej dramaturgička spýtala, či by nechcela herectvo aj študovať. Povedala si, že to vyskúša a dodnes to neoľutovala. Práve v tejto brandži totiž objavila vášeň pre niečo, čo ju aj po rokoch stále baví, dodáva jej pozitívny adrenalín a v čom cíti priestor na posúvanie sa dopredu.
Pre podcast ZBLÍZKA porozprávala Natália Andrei Gažovej o osudových zlomoch svojho života, o nakrúcaní oceneného filmu Svetlonoc, o zaujímavom filme Jej telo, ale aj o tom, v akých projektoch ju najbližsie uvidíme. 

Martin Jankovič: Film je ako stroj. Keď sa pokazí nejaké jeho koliesko, tak to nefunguje

Je jedným z najtalentovanejších slovenských umeleckých maskérov súčasnosti. 
To, čo ho živí, ho začalo fascinovať už v detstve, keď videl starý čiernobiely film Frankenstein a neskôr po zhliadnutí výstavy amerického filmu, ktorá bola v Bratislave. 
Chvíľu mu síce hrozilo, že namiesto masiek bude robiť kuriéra, ale napokon mu osud privial do cesty to, čo naozaj miluje. 
Odkedy ukázal prvýkrát na Kolibe svoje maskérske umenie, tak sa už nezastavil. Práca, ktorá ho fascinuje, a v ktorej sa zdokonaľoval vďaka samovýučbe, totiž pohlcuje väčšinu jeho času.
Vďaka svojej vášni pracoval so zahraničnými, aj s lokálnymi produkciami. Podieľal sa na filmoch Legenda o lietajúcom Cypriánovi, Pokoj v duši, Láska na vlásku, americkej minisérii Frankenstein, rozprávke Anděl Páně 2 či na filme Muž so zajačími ušami, ktorý mu priniesol úspech v podobe tohtoročného ocenenia Slnko v sieti za najlepšie masky.  
Aj teraz pracuje na zahraničnom projekte, o ktorom však nemá dovolené hovoriť. Pre podcast ZBLÍZKA si však našiel chvíľu času a v rozhovore s Andreou Gažovou poodhalil tajomstvá z jeho fantastického sveta, v ktorom nie je problém zmeniť muža na ženu, či živého na mŕtveho, v ktorom sa zdá, že nič nie je nemožné.

Stanislav Párnický: Film sa nerodí zo slov, ale z činov

Jeho životný príbeh by vydal určite na knihu. Je celkom výnimočný, rovnako ako aj jeho tvorba. Narodil sa v pivničnom kryte v Piešťanoch po tom, ako sa jeho tehotnej mame podarilo utiecť v 45’ z Juhoslávie na Slovensko. Otca nikdy nevidel a vraj ho to ani veľmi netrápilo. Ako malý chlapec začal chodiť do divadelnej družiny, kde sa zrodili počiatky jeho fascinácie svetom reflektorov. Namiesto herectva sa však rozhodol pre réžiu. 
Na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave si okamžite získal pozornosť pedagógov a s Igorom Cielom si vytvoril výnimočný vzťah, v ktorom sa učili navzájom jeden od druhého. Po škole začal pracovať najskôr v divadle v Martine a neskôr aj v televízii. Pod jeho režisérskou taktovkou tak vznikli výnimočné televízne počiny (Straty a nálezy, Americká tragédia, Pasca atď.) a po roku 1985 snímky z Koliby (Kára plná bolesti, Južná pošta, Šípová Ruženka či ...kone na betóne).
V podcaste ZBLÍZKA porozprával slovenský divadelný, televízny a filmový režisér a pedagóg Stanislav Párnický svoj pozoruhodný životný príbeh, v ktorom hral dôležitú úlohu nielen jeho talent, ale aj šťastie na spolupracovníkov, kritiku a šéfov v časoch komunizmu.

Peter Kerekes: Hľadám odpovede na svoje otázky

Zvedavý bol už ako malý chlapec, keď rád počúval historky z mladosti svojich starých rodičov. Vnímal však, že jeho otec, režisér a dokumentarista Juraj Kerekes, ktorý bol spätý so Slovenskou televíziou, sa často po príchode domov z práce trápil. Možno preto dúfal, že jeho syn Peter nebude kráčať v jeho stopách. Predstavoval si, že by mohol byť z neho napríklad dobrý manažér hotela. To sa mu ale nesplnilo. Syn sa prihlásil na VŠMU, aby sa vyhol povinnej vojenčine a priznáva, že v tom čase bol ešte na toto štúdium nezrelý. Po dvoch ročníkoch bol nútený školu prerušiť a opakovať ročník. Pre niekoho by to bola tragédia, no ukázalo sa, že pre Petra to bol vlastne veľký dar, vďaka ktorému v sebe objavil záujem o dokumentárny film. Školu neskôr skončil pod slobodným vedením profesora Párnického a vďaka priateľstvu s Marekom Šulíkom a Martinom Kollárom mal už v tom čase na konte tri zaujímavé dokumentárne filmy.
Dnes je jeho meno synonymom pre tématicky aj vizuálne nevšedné filmy, o ktorých ich diváci premýšľajú ešte dlho po príchode z kina. Pre podcast ZBLÍZKA porozprával slovenský režisér, scenárista, producent a vysokoškolský učiteľ Peter Kerekes o tom, čo ho motivuje nakrúcať filmy, o tom, ako ho zmenil film Cenzorka, ale aj o pripravovanom projekte Wishing on a Star, ktorý pôvodne vôbec nechcel robiť. 

Vanda Raýmanová: Deťom rozumiem viac než dospelým

Rodičia z nej chceli lekárku, no ona snívala o tom, že sa stane kostýmovou výtvarníčkou a bude sa venovať tvorbe bábok. To sa jej ale nepodarilo, lebo ju neprijali na školu. Takpovediac z núdze sa prihlásila na novovznikajúci odbor animovaná tvorba, ktorý bol pre ňu najskôr veľkou neznámou. Už počas prvého ročníka však animovanej tvorbe celkom prepadla a svoje rozhodnutie venovať sa jej už nikdy neoľutovala. Po škole mala množstvo plánov. Chcela robiť autorské filmy pre intelektuálov, no v tom čase nebolo na Slovensku veľa možností, ako premeniť takéto vízie na realitu. Otvoril sa jej však svet reklamy, ktorý jej ponúkol finančnú istotu. Popri ňom sa rozhodla ešte pokračovať v štúdiu. Pohľad na to, čomu sa chce venovať, sa zmenil, keď sa jej narodili deti. Zrazu si uvedomila, aká dôležitá je animovaná tvorba pre deti. Jej cieľom nebolo prostredníctvom nej memorovať, ale skôr zabávať a uvoľňovať. S týmto cieľom vznikla aj myšlienka na oživenie tradície pôvodnej televíznej večerníčkovej tvorby a následne seriál Drobci, na ktorom pracuje ako producentka, spoluautorka scenára a tiež režisérka.
Zoznámte sa s príbehom animátorky, ilustrátorky a vysokoškolskej pedagogičky Vandy Raýmanovej, ktorá pre podcast ZBLÍZKA porozprávala o svojej ceste k animovanej tvorbe, o tom, prečo je výnimočná tvorba pre deti, aj o jej pripravovaných projektoch.

Judit Bárdos: Baví ma, keď sa môžem skryť za nejakú postavu

Je výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo, že ak niečo naozaj chcete, tak vám to vesmír dopraje. O kariére herečky totiž vôbec nesnívala. Milovala hru na klavír a zdalo sa, že práve hudba bude jej osudom. Nakoniec dopadlo všetko inak a ona sa prihlásila na herectvo. Prečo? Kvôli kamarátke. Ale ukázalo sa, že to bolo správne rozhodnutie. Prijali ich naň obe. Až počas štúdia však zistila, že ju herectvo naozaj napĺňa. A keď si ju v 2. ročníku vybrala do svojho filmu Dom režisérka Zuzana Liová, tak sa zrodila hviezda. Dnes už meno Judit Bárdos pozná hádam každý. Darí sa jej na poli filmu, no aj v divadle - nielen na Slovensku, ale aj v susedných Čechách či Maďarsku. Pre podcast ZBLÍZKA porozprávala nielen o svojich začiatkoch, ale aj tom, ako najradšej odpočíva či o filme Piargy, ktorý príde čoskoro do kín.

Zuzana Mistríková: Náročné obdobie sa neskončilo

Svet divadla, filmu a televízie sledovala zblízka od detstva. Dcéru herca Jána Mistríka, ktorej ujo bol národom zbožňovaný Ivan Mistrík, však najviac fascinovalo prostredie divadla. Vyrastala na Voskovcovi, Werichovi a Osvobozenom divadle, a tak keď sa rozhodovala pre výber vysokej školy, vedela, že to musí byť odbor spätý s divadlom. Na herectvo nemala podľa vlastných slov vnútorné nastavenie, na réžiu si prišla málo drzá, a tak sa rozhodla pre odbor dramaturgie. 
Historické udalosti novembra 1989 však študentku VŠMU vtiahli do iného diania a ako 23-ročná sa stala poslankyňou Slovenskej národnej rady (za stranu VPN) a vo vrcholovej politike pôsobila do 1992. V rokoch 2002 až 2006 sa vrátila do politického prostredia, keď prijala na ministerstve kultúry post generálnej riaditeľky sekcie médií a audiovízie. Pole jej pracovných aktivít bolo a je skutočne široké (pracovala v Asociácii nezávislých rádií, Mediálnom inštitúte či v Slovenskej filmovej a televíznej akadémii, vo vedení Rady pre reklamu). 
K filmovej produkcii sa dostala až neskôr vďaka Ondřejovi Trojanovi, ktorý ju spolu so sestrou Ľubicou oslovil najskôr kvôli distribúcii svojho filmu Medvídek a neskôr sestrám Mistríkovým ponúkol, aby sa stali slovenským koproducentom jeho filmu Občiansky preukaz. To bolo pred viac než desaťročím, a odvtedy si Zuzana Mistríková vybudovala v rámci slovenského a českého filmového trhu meno stabilnej producentky, ktorá produkovala filmy ako Učiteľka, Vlna vs. breh, Mečiar, Wilsonov, Pomaľované vtáča a mnohé ďalšie.
Pre podcast ZBLÍZKA nám porozprávala filmová producentka Zuzana Mistríková o filme Ema a smrtihlav, ktorý ju momentálne zamestnáva najviac, ale aj o dopadoch udalostí posledných rokov na oblasť filmovej a televíznej produkcie. 

Juraj Steiner: Nemal som snahu všetko prikrášľovať

Ako dieťa nemal o svojej kariére žiadnu predstavu. Vnímali ho skôr ako neposedného žiaka. Keď potom filmári hľadali typ neposlušného dieťaťa do snímky My z 9. A režiséra Štefana Uhra, podarilo sa mu dostať do užšieho výberu na jednu z hlavných rolí. Tú síce nakoniec nezískal, ale svet, v ktorom sa ocitol, ho očaril. Rozhodol sa, že sa stane maskérom. 
Dnes jeho meno poznajú asi všetci, ktorí sa za posledných vyše 50 rokov pohybovali vo svete reflektorov. Spolupracoval totiž na vyše stovke slovenských aj zahraničných filmov a jeho práca bola ocenená doma, aj v zahraničí. 
V podcaste ZBLÍZKA filmový, televízny a divadelný maskér Juraj Steiner prezradil, že s ohľadom na svoj vek a s ním súvisiace limity sa už rozhodol stiahnuť do ústrania a venovať sa viac rodine. Celkom sa odstrihnúť od práce, ktorú miluje, nedokáže, snaží sa to však aspoň regulovať. Reč preto bola - okrem iného - aj o poslednom filme, na ktorom pracoval (Kryštof), alebo o nedávnej premiére inscenácie Oidipus v košickom Štátnom divadle, ktorú si nenechal ujsť.

Martin Huba: Vedel som, že si nemôžem dovoliť neúspech

Jeho meno je synonymom originálneho prejavu na javisku aj pred kamerou a zárukou osviežujúcej debaty a názorov na život. Za oboje do istej miery vďačí najmä tvrdej výchove svojich rodičov: otcovi, hercovi Mikulášovi Hubovi a mame, opernej speváčke, Márii Kišonovej-Hubovej. Pre oboch bolo nadmieru dôležité, aby ich deti žili celkom normálny život. 
Koniec-koncov, ich syn Martin mohol byť aj neherec. Ale keď sa ním už stal, tak neexistovalo, aby sa dostal do divadla, v ktorom otec pôsobil ako šéf činohry. V rodine Hubovcov skrátka neplatili žiadne protekcie, ani vzájomné chvály. Zato upozorňovať toho druhého na chyby, to bolo celkom bežné.
V neistotách a snahe nebyť vnímaný ako protekčný sa stalo Martinovi Hubovi osudovým to, že sa dostal do Divadla na Korze, kde ho režisér Miloš Pietor prijal aj so všetkými jeho nedokonalosťami. Vďaka tomu sa začal cítiť na javisku šťastne (v 90. rokoch sa začal venovať aj divadelnej réžii) a tento pocit v ňom zotrval dodnes. Medzi tým však stvárnil aj množstvo zaujímavých postáv v televíznych inscenáciách a filmoch. 
V podcaste ZBLÍZKA nám Martin Huba porozprával o tom, aké ťažké je v súčasnosti byť hercom, o kríze vo výchove dnešných mladých mužov, o svojej vďačnosti voči českým režisérom a kritike, ale aj o obnovenej premiére hry Patricka Süskinda Kontrabas na javisku štúdia L + S.

Joanna Kozuch: V animovanej tvorbe je režisér ako Boh, vytvára svoj svet

Narodila sa v Poľsku, no na Slovensku žije už takmer 20 rokov. Podľa vlastných slov sa tu ocitla vďaka náhode a jej rozhodnutie zostať v cudzej krajine ovplyvnil najmä fakt, že u nás stretla lásku.
Tento rok získala svoje druhé ocenenie Slnko v sieti za najlepší krátky animovaný film Bolo raz jedno more (prvé dostala za svoj debut Fongopolis).
Režisérka, výtvarníčka, animátorka a vysokoškolská pedagogička Joanna Kozuch sa prostredníctvom svojich filmov sa snaží viesť s divákmi dialóg a klásť otázky, na ktoré sama nemá odpovede.
V podcaste ZBLÍZKA sme sa rozprávali o jej oceňovanom filme, o pripravovaných projektoch, ale aj o tom, čo ju trápi a čo teší.

Zuzana Kronerová: Myslela som si, že ma kamera nebude mať rada

Patrí k nezameniteľným osobnostiam divadelnej a filmovej scény a jej úspechy nemožno ohraničiť slovenskými hranicami, nakoľko si ju cenia aj filmári a divadlá v Čechách. Herectvo pre ňu nebolo jedinou životnou voľbou. Keby ju rodičia, obaja herci, toľko neodhovárali od tohto povolania, tak by sa možno stala lekárkou alebo sociálnou pracovníčkou. Koniec koncov, do dnešného dňa sa snaží využívať svoje známe meno na to, aby pomáhala projektom a združeniam, ktorých prácu považuje za zmysluplnú. A popri tom stíha účinkovať v divadlách, hrať vo filmoch a zbierať ocenenia. (Len nedávno získala cenu Slnko v sieti za najlepší ženský herecký výkon vo vedľajšej úlohe vo filme Muž so zajačími ušami.)
V podcaste ZBLÍZKA, ktorý sme nakrúcali predtým, než vypukla vojna na Ukrajine, nám Zuzana Kronerová porozprávala o tom, ako prežívala obdobie pandémie, o jej srdcových projektoch, ale tiež o tom, aké šoky jej vie spôsobiť, keď vidí vo finále výsledok svojej práce.
Foto: Jakub Gulyás pre IOKO optika

Jelena Paštéková: Každý musí mať v sebe nejakú navigáciu

Keď si pred pár dňami preberala národnú filmovú cenu Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre, vyhlásila: „Nie som zvyknutá na svetlá reflektorov, no keď som už tu, tak sa na mňa dobre pozrite - ja som tá, ktorá videla všetky slovenské filmy.” Celkom v tieni však nikdy nežila, nakoľko pochádza z umeleckej rodiny. Mama bola herečkou a otec (Jozef Bucký) bol hercom a režisérom, ktorý žil svojou prácou 24 hodín denne. 
 
Jelena sa rozhodla pre štúdium slovenčiny a estetiky, no už počas štúdia vysokej školy sa venovala aj filmu, ktorý bol v centre záujmu jej diplomovej práce. Po škole zamierila do v Literárnovedného ústavu SAV. Keď ju neskôr oslovil na spoluprácu vedec Václav Macek, ktorý organizoval výskum slovenskej kinematografie, netušila, že sa začína jedna z najvýznamnejších etáp v jej živote. Spolu s Macekom sa zaslúžili o vydanie zatiaľ najkomplexnejších Dejín slovenskej kinematografie, aké nám môžu závidieť všetky okolité štáty.
 
Zoznámte sa s príbehom filmovej a literárnej historičky, teoretičky a prekladateľky Jeleny Paštékovej. Pre podcast ZBLÍZKA nám porozprávala okrem iného aj o tom, že napriek faktu, že pôsobí ako pedagogička na Filmovej fakulte VŠMU v Bratislave, tak má pred touto prácou dodnes trochu ostych.