Stanislav Párnický: Film sa nerodí zo slov, ale z činov

Jeho životný príbeh by vydal určite na knihu. Je celkom výnimočný, rovnako ako aj jeho tvorba. Narodil sa v pivničnom kryte v Piešťanoch po tom, ako sa jeho tehotnej mame podarilo utiecť v 45’ z Juhoslávie na Slovensko. Otca nikdy nevidel a vraj ho to ani veľmi netrápilo. Ako malý chlapec začal chodiť do divadelnej družiny, kde sa zrodili počiatky jeho fascinácie svetom reflektorov. Namiesto herectva sa však rozhodol pre réžiu. 

Na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave si okamžite získal pozornosť pedagógov a s Igorom Cielom si vytvoril výnimočný vzťah, v ktorom sa učili navzájom jeden od druhého. Po škole začal pracovať najskôr v divadle v Martine a neskôr aj v televízii. Pod jeho režisérskou taktovkou tak vznikli výnimočné televízne počiny (Straty a nálezy, Americká tragédia, Pasca atď.) a po roku 1985 snímky z Koliby (Kára plná bolesti, Južná pošta, Šípová Ruženka či ...kone na betóne).

V podcaste ZBLÍZKA porozprával slovenský divadelný, televízny a filmový režisér a pedagóg Stanislav Párnický svoj pozoruhodný životný príbeh, v ktorom hral dôležitú úlohu nielen jeho talent, ale aj šťastie na spolupracovníkov, kritiku a šéfov v časoch komunizmu.